Slavní hráči – Phil Ivey

Phil Ivey sa narodil 1.2. 1976 v Riverside v Californii, avšak dlho tam neostal. Už po 3 mesiacoch sa rodičia presťahovali do New Jersey. K prvému kontaktu  z pokerom prišiel prostredníctvom svojich starých rodičov. Jeho dedo bol veľmi dobrý učiteľ, snažil sa v hre čo najviac podvádzať, vymýšľal rôzne triky, len aby donútil Phila poriadne sa na hru sústrediť a za žiadnych okolností nepodliehať citom. Tak došlo k tomu, že ho poker absolútne fascinoval. Každému koho poznal, vrátane rodičov, ale aj učiteľov stále rozprával, že sa jednoznačne chce stať profesionálnym pokerovým hráčom. To bolo keď mal 13 rokov. Avšak postupom času sa mu už nezdalo hranie z dedom také zaujímavé a chcel postúpiť na vyšší level a zdokonaľovať sa čo najrýchlejšie a najviac. Prianie sa mu splnilo, keď mal 16 rokov: otec a jeho priatelia ktorý sa pravidelne schádzali na pár partičiek ho pozvali, aby si z nimi zahral.

Veľký prelom v jeho živote ale prišiel až keď mal 18, vtedy sa rozhodol, že už nemieni ďalej znášať nízku úroveň takýchto hier a rozhodol sa rázne zakročiť. Vyrobil si falošný identifikačný preukaz na meno Jerome Graham. Týmto sa mu otvorili dvere do každého kasína v celom štáte a mohol konečne naplno odštartovať svoju kariéru. Toto meno sa mu tak zapáčilo, že ho používal aj neskôr v online herniach. Bol tak známy ako: “No Home Jerome”. V súčasnosti je považovaný za najlepšieho hráča, avšak jeho začiatky neboli veľmi ružové. Je to ten typ hráča, ktorý sa učí skôr na vlastných chybách, ako by mal pozerať na hru niekoho iného a tak sa učiť. Drží sa toho, že tisíce nahraných hodín sa nedajú ničím nahradiť. Za svoje terajšie skúsenosti si v minulosti draho zaplatil. Odjakživa hral všetky varianty pokru, jednoznačne najviac ho ale uchvátil práve No Limit Hold´em. Preto je celkom zaujímavé, že sa mu nepodarilo vyhrať WSOP v Main Event NL Hold´em.

                    

O niečo neskôr sa Phil konečne dočkal 21. narodenín a mohol bez obáv vyraziť do kasín pod svojím vlastným menom. To, že je skutočne talentovaný dokázal už o 2 roky neskôr, keď sa mu v senzačne mladom veku 23 rokov podarilo vyhrať svoj prvý WSOP náramok. Bolo to na WSOP 2000, keď na finálovom stole turnaja  Omaha pot limit s buy-in 2500 USD porazil hráčov akými sú Phil Hellmuth, alebo Amarilllo Slim. Touto výhrou si navyše pripísal na svoj účet celkom peknú sumu: 195,000 USD. Potom prišiel rok 2002, ktorý sa mu parádne vydaril a pred celým svetom potvrdil, že ho treba rátať medzi špičku. Počas tohto roku sa mu podarilo získať ďalšie 3 náramky (Stud 8 or Better, Stud a H.O.R.S.E.). Ďalší, v poradí už 5 náramok, získal v turnaji $5,000 Pot-Limit Omaha na SWOP 2005. 6 náramok záskal v $2,500 No-Limit Deuce-to-Seven Lowball, keď porazil 147 hráčov, vrátane viacero veľkých hviezd. Odtiaľ si odniesol prémiu 96 000 USD. A po víťazstve v turnaji  $2,500 Omaha/Seven-Card Stud Hi/Lo sa mohol radovať už zo 7 náramku. A zatiaľ posledný náramok sa mu podarilo vyhrať v turnaji $3,000 H.O.R.S.E. z ktorého si navyše odniesol prémiu $329,840. Týmto sa zaradil po bok Erika Seidela a Johnnyho Mosse, ktorý majú na svojom konte tiež po 8 náramkov. Na veľký údiv verejnosti a pokerových profesionálov raz vyhlásil, že ich počas svojej kariéry dokáže získať až 30. Pri hráčovi jeho formátu a pri počte turnajov, ktorý je v súčastnosti omnoho vyšší ako kedykoľvek predtým je však toto jeho predsavzatie celkom možné splniť.

                   

Phil dosahoval obrovské úspechy aj mimo WSOP. Počet turnajov, v ktorých sa dostal na platené miesto už dávno prekročil deväťdesiatku a to rátam samozrejme len turnaje o poriadne vysoké čiastky. Takto sa zaradil do najužšej svetovej špičky. To potvrdzuje aj úžasných  $13,1 milióna, ktoré vyhral v turnajoch, toto číslo z roka na rok stúpa. Turnaje sú pre neho hlavne vec prestíže a šanca stretnúť priateľov, čiastka ktorú vyhral v cash game je mnohonásobne vyššia, ako tá ktorú vyhral v turnajoch. Je doba, v ktorej sa hráči usilujú v obrovskej konkurencii preraziť tým, že sa špecializujú len na jeden typ pokru. Phil je však iný: je schopný poraziť kohokoľvek v čomkoľvek. Nenájdem lepšie slovo ako je mega agresívny, ktoré by pomenovalo jeho štýl hry. Mnohí tvrdia, že práve to je jeho kameň úrazu, a že hlavne kvôli jeho štýlu sa mu nepodarilo dotiahnuť do víťazného konca mnoho skvelo rozohraných turnajov. On sám však pevne verí tomu, že ide správnou cestou, a že aj napriek všetkým doterajším neúspechov sa mu to v konečnom dôsledku musí vyplatiť.

              

Ako väčšina najlepších hráčov, aj Phil sa spolu z manželkou odsťahoval do Las Vegas. To práve preto, že nikde inde si nemôže zahrať o tak veľké sumy z tak dobrými hráčmi, ako práve tam. Pripojil sa tam k skupine obklopujúcej Doyla Brunsona, Jeniffer Harman atď. Spolu hrajú v uzavretých VIP salónoch kasína Bellagio naozajstný High Stakes Poker, v ktorom blindy niekedy predstavujú aj úžasných 100 000 USD. Práve z touto skupinou sa viaže ďalšia etapa Philovho života. Posnažím sa vám ju bližšie popísať.

Aby som vám mohol vysvetliť celú situáciu, musím vám povedať niečo viac o Andrew Bealovi:

Je to miliardár obchodujúci z nehnuteľnosťami. Začal ako 19-ročný, a bol tak šikovný a pracovitý, že už behom pár rokov bolo jasné, že neumrie na chudobu. Ako svoj koníček začal hrať najprv blackjack, naučil sa počítať karty, čo mu istý čas vychádzalo, ale keď vyhrával už príliš veľa, tak mu zakázali vstup do takmer každého kasína v Las Vegas. Z toho dôvodu sa potom začal zaujímať o poker. Zanedlho sa dostal na veľmi vysokú úroveň, ale to ho privádzalo do problému, z kým vlastne hrať, pretože ako väčšinu bohatých ľudí ani jeho nebavilo hrať o nízke čiastky. A tu sa vlastne začína príbeh, ktorý sa vám chystám popísať.

                    

Andy už nemal na výber, keď si chcel poriadne zahrať musel kontaktovať tzv. „korporáciu”. Korporácia je v Las Vegas označovaná skupina profíkov obklopujúca Doyla Brunsona, ktorá pravidelne hráva limit hold´em o najvyššie možné čiastky. Doyle na jeho návrh pristúpil a hra sa pomaly začala, nikto vtedy ale netušil aké šialené obrátky to postupne naberie. Korporácia pravidelne preverovala Andyho hráčske schopnosti a sumy sa pomaly zvyšovali. Onedlho nato už proti nemu hrávala len naozajstná špička (Doyle Brunson, Todd “Darkhorse” Brunson, Ted Forrest, Jennifer Harman, Howard “The Professor” Lederer, Phil Ivey, Gus Hansen a Barry Greenstein), a blindy po dohode dosahovali úžasných 50 000/100 000 USD! Andy bol schopný hrať proti tomuto výkvetu pokrového sveta veľmi dobre. Tieto hry sa už neuskutočňovali v kasíne Bellagio, ale podnikateľ Steve Wynn si celú skupinku prilákal do svojho najmodernejšieho hotela v celom Las Vegas: hotel Wynn. Pod prísnym dohľadom sa všetci zúčastnený vrhali do hry toho najšialenejšieho a najlepšieho pokeru, aký sa kedy na svete hral. Potom ale prišiel pre Andyho čierny deň: 5. Február (Únor) 2006, v ktorý pri najvyšších sázkach pomerne ľahko prehral 3,3 milióna USD. Las Vegas vtedy opúšťal veľmi rýchlo a poriadne zatrpknutý.

Avšak už na ďalší týždeň si dohodol z korporáciou nové kolo limit hold´em, z až stotisícovými základnými stávkami. Medzi 12-15 februárom sa stalo niečo, čo nikto neočakával. Andy šokoval celý svet, keď v nekonečných partiách obral týchto profesionálov o niečo viac ako 13,5 milióna USD. Skupina okolo Doyla Brunsona bola úplne zaskočená, nielen že hráči prišli o skutočne veľké peniaze, ale zranené bolo hlavne ich ego.

Ihneď potom, ako sa Andy triumfálne vrátil do Dallasu skúšala korporácia dohodnúť možnosť ďalšieho stretnutia. Andyho program bol však v tej dobe veľmi nabitý a preto sa im veľké šance nedávali. Napokon ho predsa len presvedčili, ale súhlasil len pod jednou podmienkou: miloval heads-up poker, a tak si vyžiadal partiu len proti jednému z nich. Korporácia si mala vybrať jedného spomedzi svojich radov, človeka ktorý mal zachrániť ich česť aj peniaze. Tak sa zrodila najväčšia partia všetkých čias.

           

Andyho prednosti v heads-up boli známe. Bol ním úplne posadnutý, hrával z pomocou analitických a matematických metód. Bol takmer neporaziteľný. Veľa trénoval aj to, aby nedal najavo žiadne pocity ani len najmenším detailom. Došlo to dokonca tak ďaleko, že sa z pomocou stopiek naučil hlásiť svoje stávky v úplne rovnakých časových intervaloch. Pre korporáciu bolo teda úplne nevyhnutné vybrať niekoho, kto nepodľahne tlaku zodpovednosti, niekoho kto sa dokáže dlhé hodiny koncentrovať, kto sa dokáže dostať Andymu Bealovi do hlavy.

            

Vyvoleným sa stal Phil Ivey, ktorý je známy tým, že na rozdiel od iných hráčov počas hry takmer nekomunikuje, pri hre ho bez jeho slúchadiel takmer ani nevidno, a keď sa nevie na 100% sústrediť, tak stôl radšej opustí. Aj sám potvrdil v pár rozhovoroch, že bez dokonalej koncentrácie proste nedokáže hrať. Príbeh sa skončil 23. Februára 2006. Andy Beal napokon úplne vyčerpaný, po 3 dlhých dňoch neustáleho šialeného prehadzovania 10 0000 stávok rezignoval. Začali hrať na 30 000/60 000 USD, ale  skončili pri 50 000/100 000. Po celý čas boli zavretý v uzavretej miestnosti, pred dverami stáli bodyguardi, aby ich úplne nič nemohlo rušiť. Šlo o poker v tej najčistejšej podobe, šlo o súboj 2 najlepších hráčov sveta.

Po troch úmorných dňoch napokon Phil Ivey zvíťazil a vyhral pre korporáciu 16,6 milióna dolárov. Andy sa odvtedy v svete pokru nikdy viac neukázal. Práve z tohto dôvodu je Phil Ivey všeobecne  považovaný za najlepšieho hráča aj napriek tomu, že WSOP sa mu vyhrať nepodarilo. Práve preto, že za najlepšieho ho považujú všetci jeho protihráči, ktorý mu boli ochotný zveriť svoje peniaze, ale aj svoju česť.