Čekejte prosím
Čekejte, prosím...
Tak v tomto článku vám ukážem neaké najznámejšie Nemecké zbrane z 2. svetovej vojny. Prajem pekné čítanie....

 

 

Mauser 98 K

 

Tradičná nemecká opakovačka Mauser bola na začiatku vojny vyzbrojená väčšina vojakov. Vo svojej dobe predstavovali vrchol technickej dokonalosti, využitie všetkých predchádzajúcich vývojov palných zbraní. O tom svedčí v podstate rovnaká základná schéma rôznych opakovačiek, zavedených do výzbroje v rôznych krajinách, a tiež dlhé obdobie ich používania.

 

Výhody, spoločné všetkým opakovačkám, majú veľmi jednoduchú konštrukciu a z toho vyplývajúca nenáročnosť na údržbu a výcvik, spoľahlivá funkcia mechanizmov a ich dlhá životnosť, vysoká presnosť streľby, značný dostrel (dokonca za hranicou možností ľudského zraku) a dostatočná rýchlosť paľby. Na druhej strane nedostatky, ktoré opakovačky mali, neboli príliš veľké. Patrila k nim pomerne veľká hmotnosť zbrane a veľký spätný ráz, ktorý narúšali rýchle osvojenie si zaobchádzania so zbraňou.

 

Za prvej svetovej vojny sa ukázalo, že opakovačka je zbytočne dlhá a ťažká, používa príliš výkonné náboje a interval medzi dvoma výstrelmi je nebezpečne veľký. S rozvojom guľometov, ktoré prevzali rad úloh pušiek, zmizla  masová potreba streľby z pušiek na veľké vzdialenosti. Dĺžka pušky v dôsledku čo najdlhšej hlavne a výkonný náboj, umožňující veľký dostrel a smrtiaci účinok aj na dlhé vzdialenosti, sa tak stali zbytočné.

 

S výnimkou odtreľovacích pušiek pre sniperov. Týmto zbraniam zostala dlhšia hlaveň a boli vybavené zameriavacou optikou. Táto zbraň sa však skôr hodila pre obranný spôsob boja a pre elitných strelcov.

 

Ale späť k tradičným opakovačkám. Bolo potrebné opakovačky skrátiť a vyľahčiť, k čomu došlo až po prvej svetovej vojne. Navyše k najdôležitejšiemu a nejlogickejšiemu kroku, na použitie slabšieho náboja, nedošlo vôbec. Slabší náboj by mal rad výhod: zmenšenie spätného rázu, menšia hmotnosť náboja a tým aj možnosť nosenie väčšieho počtu nábojov, vyľahčenie celej zbrane. K tomuto kroku nedošlo predovšetkým z ekonomických dôvodov, pretože samotné skrátenie už existujúcich pušiek vyšlo oveľa lacnejšie ako úplné prezbrojenie armády novými zbraňami, navyše spojené s přebudováním zbrojoviek a muničných závodov.

 

 

Sturmgewehr

 

Nemecké pokusy za druhej svetovej vojny znamenali vznik úplne nového typu palnej zbrane. Pre náboj puškovej ráže, ale s kratšími nábojnicami vznikla po niektorých experimentálnych vzoroch zbraň MP 43.

 

V bojoch na východnej fronte sa ukázali prednosti novej zbrane. Po drobných úpravách bol v roku 1944 zavedený nový vzor, ktorému sám Hitler dal pomenovanie Sturmgewehr 44. Mohutný, a pritom ovládateľný palebný výkon MP43/StG.44 veľmi zaujal všetky armády v druhej svetovej vojne.

 

Automatickú funkciu zbrane zabezpečoval mechanizmus s odberom prachových plynov a na streľbu puška používala krátky, v porovnaní s inými, relatívne málo výkonný náboj kalibru 7,92 x 33 kurz, ale postačujúce na účinnú streľbu do vzdialenosti 400m, na ktorej prebieha väčšina bojov. Nižší výkon náboja umožňoval udržať zbraň v smere zamierenia aj pri streľbe dlhými dávkami.

 

Práve názov útočná puška sa stal pomenovaním pre celú novú kategóriu ručných palných zbraní. Tento typ zbrane začali po vojne do svojej výzbroje zavádzať predné svetové štáty. Inšpiráciu zo Sturmgewehru si vzal aj svetoznámy Kalašnikov.

 

 

Samopal MP 40

 

Samopal prežíval za 2. svetovej vojny najvačšie obdobie svojej slávy. Možnosti zbrane, strieľanie pištolovými nábojmi a s maximálnym efektívnym dostrelom iba 100 metrov, boli viac než obmedzené. Samopal vznikol na popud toho, že väčšina súbojov sa uskutočňovala na krátku vzdialenosť, keď bol samopal smrtiacou zbraňou, ale na dlhšie vzdialenosti bol nepresný.

 

Preto sa pri konci vojny začali do výzbroje zavádzať nový druh zbrane, ktorý v sebe zahŕňal kombináciu samopalu páliť v dávkach a presnosť pušky na dlhšie vzdialenosti, tzv Sturmgewehr 44.


Vojaci Wehrmachtu v troskách Stalingradu so samopalami MP 40.

 

 

Panzerfaust a Panzerschrek

 

Po stratách v priebehu roka 1943 (Kursk ai) začala byť ruská mnohonásobná prevaha v tankoch veľmi zreteľná a bolo potrebné aby aj menšie jednotky bez štandardných protitankových zbraní sa vysporiadali s nepriateľskou pancierovou technikou.

 

Preto bol vyvinutý "Panzerfaust", ktorý bol spočiatku dodávaný frontovým jednotkám, neskôr "do každej rodiny". Bola to jednoranná zbraň s kumulatívnou náložou. Obsluha panzerfaustu bola veľmi jednoduchá, po krátkom zácviku z neho mohli strieľať aj ženy. Zbraň bola veľmi lacná a relatívne účinná, najväčší problém bolo priblížiť sa k tanku na krátku vzdialenosť a zvládnout psychicku hrozbu bližiaceho sa tanku. Koncom vojny bolo veľa protitankových jednotiek budované takmer bez konvenčných protitankových zbraní a boli vybavované panzerfaust a bicyklami. Napr. jednotky Volkssturmu alebo Hitlerjugend mali ako protitankovú výzbroj väčšinou iba panzerfausty.


 

Panzerschreck bola plnohodnotná ručná protitanková zbraň. Merala pri cca 150 com a 9 kg. Zbraň strieľala 88 mm kumulatívne rakety na vzdialenosť 150 m. Penetrácia sa pohybovala okolo 210 mm, čo postačovalo na akýkoľvek vtedajší tank. Obsluha bola chránená pred "ožehnutím" krytom s priezorom..

 

 

 

 

Ruční granát ( Handgranate )

 

 

Kulomety MG-34 a MG-42

 

Kapitolu samu o seba tvorí diablov vynález - guľomet.

 

Túto automatickú zbraň svetu ako prvý predstavil roku 1885 Američan Hiram Maxim a o jej prvotné použitie v boji se zaslúžil Brit sir Horatio Herbert Kitchener. Bojový potenciál guľometu bol skutočne mohutný.

 

Jeden kus sa vyrovnal stočlennému oddielu vojakov a jedna guľometná čata dokázala zabrániť pohybu nepriateľa na rozsiahlej ploche, a to dokonca aj v prípade, že obsluha nevidela na cieľovú oblasť.

 

Typickým príkladom môže byť britský útok na High Wood v auguste 1918. Guľometný oddiel dostal rozkaz zabrániť presunu nepriateľských jednotiek za nemeckú líniu, vo vzdialenosti viac ako 1800 m. Desať guľometov Vickers vypálilo počas dvanástich hodín neuveriteľný milión nábojov, len s krátkymi prestávkami na dopĺňanie munície a bežnú údržbu, a spôsobilo v cieli príšerný masaker.

 

Za tejto situácie akákoľvek snaha o ofenzívu vychádzala do stratena a viedla len k nezmyselným stratám. A to len preto, že si generálne štáby nechceli pripustiť, že sa od napoleonských vojen všeličo zmenilo. Nový impulz musel prísť od nižšie postavených, mladších a preto pružnejšie uvažujúcich dôstojníkov, ktorí nemali tak ďaleko k technickým inováciám ako ich nadriadení.

 

Inovácie, ktorých cieľom bolo pomôcť zvrátiť situáciu, sa objavila celá rada. Časť z nich sa nehodila k ničomu (napr. štít proti guľkám, ktorý by žiadnu guľku nezadržal), iné sa uchytili a sú viac či menej využívané dodnes. Sem patrí napríklad obnovenie používania ručných granátov, ktoré sa naposledy využívali v 18. storočí. Bez nich sa nedalo obísť pri útoku, ani pri obrane zákopov alebo použitia mínometov.

 

Keďže sa klasický ťažký guľomet stal oporou obrany zákopov, vznikla potreba ľahšej zbrane rovnakého princípu, schopné postupu spolkne s pechotou, inými slovami ľahkého guľometu. Takéto zbrane mali ľahšie hlavne ako ťažké guľomety, chýbali im vodné plášťe a boli vybavené puškovými pažbami a pištolovým pažbičkami.

 

Ľahký guľomet mohol byť nesený vpred spolu s pechotou a viesť boj s opevnenými bodmy nepriateľa, bol dokonca schopný likvidovať postavenia ťažkých guľometov. Keď sa objavili prvé bojové lietadlá, ľahké guľomety sa stali ideálnymi protilietadlovými zbraňami. A naopak, zabudované v lietadlách slúžili ako letecké zbrane.

 

 

 

Nemci, ktorí všetko prispôsobovali svojmu Blitzkriegu, zmenili v tomto zmysle aj výzbroj pechoty. Nemecký konštruktéri tak prišli s revolučnou koncepciou tzv. univerzálneho guľometu, čiže zbrane, ktorá môže podľa potreby slúžiť ako ťažký guľomet na trojnožke aj ako ľahký so sklopnou dvojnožky. Guľomet MG-34 tejto konštrukcie sa veľmi osvedčil neskôr za 2. svetovej vojny, takže v období po nej väčšina armád zaviedla do výzbroje podobné zbrane.

 

Pri svojej pomerne ľahkej konštrukcii odoberala zbraň náboje buď zo "sedlových" zásobníkov alebo z pásov po päťdesiatich kusoch. Sedlový zásobník tvorily dva bubny po oboch stranách hlavne.

 

K posunu nábojov, ktoré zbraň do nábojovej komory striedavo odoberala z oboch bubnov, dochádzalo tlakom pružiny. Do jedného pásu sa vošlo päťdesiat nábojov pospájaných oceľovými sponami. Pás šlo zrolovať a vykladanie nečinilo ťažkosti. Vzhľadom k dvojitej úlohe mal guľomet vzduchom chladenú hlaveň s kruhovými odvetrávacími otvormi v opláštení, a nie už onú ťažkú a nepružnú ovládateľnú vodou naplnenú deliacou plochou hlavne ako predchádzajúce ťažké guľomety.

 

Bol teda aj v roli ťažkého guľometu ľahší a ovládateľnejší ako jeho predchodcovia. Nedostatkom bola samozrejme nižšia účinnosť vzduchového chladenia v porovnaní s vodným, a tak sa hlaveň pri dlho trvajúcej paľbe prehrievali. I proti tomuto nedostatku však existovala pomoc, pretože prehriatu hlaveň šlo pohotovo vymeniť.

 

Zbraň sa vyrábala v rokoch 1934 až 1945, aj keď ju hlavne v neskorších rokoch vojny nahrádzal guľomet MG 42. V ľahkej úprava vážil guľomet MG 34 približne 11,5 kg, teda o oveľa menej ako jeho predchodca MG 08 (62 kg). MG 34 mal drevenú ramennú opierku, pištoľovú rukoväť a predné mieritko so zárezom v tvare písmena V. Účinný dostrel bol 2000 metrov, teoreticky dosiahnuteľná kadencia neuveriteľných 800 až 900 rán za minútu.

 

Táto zbraň dokázala vytvoriť nepreniknuteľnú palebnú clonu a v radoch nepriateľov Nemecka budila nemalý rešpekt.

 

Vďaka svojmu prevedeniu vynikla zbraň mechanickou pevnosťou a odolnosťou a ako taká obstála bez problémov aj za najrôznejších poveternostných podmienok, v ktorých Nemci bojovali, počínajúc arktickým chladom až žhavou púšťou.

 

V roku 1940 začal Mauser pracovať na vývoji lacnejšieho a výroby jednodukšieho nástupcu prvého univerzálneho guľometu. V novej zbrani sa potom účelne skrížili nejlepšie vlastnosti MG 34 so skúsenosťami získanými zo samopalu MP 38/40, ktorý bol výrobou nenáročný. Výsledná zbraň - MG 42 - pozostávala zväčša z lacných a ľahko zhotovitelných odliatkov alebo výliskov. Žiadne zjednodušenie však nemalo ísť na úkor kvality; naopak, MG 42 nebol len nejlepším guľometom druhej svetovej vojny, pretože vynikal nad všetkými guľometmi, ktoré kedy vôbec boli vyrobené. Proste nádhera sama: okrem jednoduchosti obsluhy sa spájala s mechanickou odolnosťou a spoľahlivosťou. A kadencia? Fantastických 1550 výstrelov za minútu. To sa nedalo nepoznať. Aj tento guľomet mal rovnako ako MG 34 pohotovo výmennú hlaveň, ba dokonca ešte ľahšie vymeniteľnou: stačilo uvoľniť jedinú pružinu!

Vojak Wehrmachtu na "poľovačke" u guľometu MG-42 (foto z roku 1942).

 

Hmotnosťou sa MG 42 rovnal svojmu predchodcovi, ako aj pásmi a podsedlovým zásobníkom, takže nebol problém obe zbrane medzi sebou v boji zamieňať. Aj u MG 42 bolo možné niekoľko pásov zopnúť dohromady, ak mali byť palebné dávky dlhšie. Obe zbrane boli tiež opatrené potlačovaním úsťových zábleskov, aby sa nepriateľ v noci nemohol tak ľahko rozpoznať. Účinnosť tohto zariadenia ďalej násobilo strelivo so špeciálnou bez zábleskovou náplňou.

 

Spojenecký vojaci sa na všetkých frontách rýchlo spoznali, čo "Spandau" - tak sa zbrani hovorilo – a preto sa mali pred ňou na pozore. I americká vojnová spravodajská služba dospela k rovnakému názoru a ocenila guľomet ako najznamenitejšiu zbraň vo svojej kategórii, ktorú sa kedy podarilo vyvinúť. A to už je čo povedať, keď takéto dobrozdanie dostala aj od nepriateľa. O jej kvalite a trvalej hodnote vypovedá aj to, že vlastne zloží nemeckej armáde podnes, aj keď trochu v zmenenej podobe a pod označením MG 3. Je to de facto jedna z málo zbraní, ktoré neskončili ani v podmienkach povojnového búrlivého rozvoja techniky.

 

Kvalita německých guľometov mala značný podiel na reputácii, ktoré získal Waffen SS v priebehu neskorších etáp druhej svetovej vojny v slávnych obranných bojoch. Nemci vskutku vymysleli účinnou obranou taktiku, ktorej základ ale tvorila práve palebná sila MG 34 a MG 42. Nemecký vojaci vedeli, že ich obrana tvári v tvár pechotnému útoku nepovolí pokiaľ pevne pokračovali v paľbe guľomety, ktoré však musia byť tak rozmiestnené, aby palebne pokrývali celé potrebné palebné pásmo. Rovnako rozmiestňovanie jednotlivých guľometných hniezd venovali nemecký vojaci náležitú pozornosť, ako aj jeho krytie a maskovanie, ktoré muselo byť dômyselne riešené. Dovolí to čas a podmienky, pripravovali si tiež obsluhy náhradných ústupových pozícií. Vojaci, vedomí si bojovej hodnoty a účinnosti svojich guľometov, nechceli zbytočne riskovať.

 

Tak dôležitú úlohu zohrávali guľomety v úspešných nemeckých obranných operáciách, že výber operátora bolo tiež nutné venovať veľkú pozornosť. Celé družstvo deviatich vojakov bolo vyčlenených na obsluhu prideleného guľometu a starostlivosť o neho. Funkciu prvého strelca zastával nesporne najskúsenejší a zvyčajne aj vyznamenaný vojak. Bolo len na prospech, keď to bol zároveň poriadny silák, pretože guľomet musel bežne prenášať. Jeho pomocník, druhý strelec, pripravoval pásy, pravidelne vymieňal hlavne, v prípade potreby uvoľňoval zaseknuté nábojnice a všemožne udržoval zbraň v palbyschopnej prevádzke.

 

Dvaja muži - väčšinou najmenej skúsení nováčikovia, nemali na starosti nič iného ako prísun nového streliva ku guľometu. Ostatné príslušníci kulometného družstvá zaujali pozície v dômyselne premyslených úkrytoch a kryli odtiaľ prístupové cesty ku guľometnému hniezdu. Veľkou výhodou tohto systému bolo, že si roje nemeckej pechoty mohli dovoliť aj veľmi ťažké straty - až dvojtretinové; kým mal kto obsluhovať guľomet, zostávali bojeschopnými. Kým malo družstvo strelca, nabíjača a nosiča munície jeho palebná sila sa nezmenila.

 

 

Plamenomet

 

Vo februári 1915 Nemci prvý krát v modernej vojne použili plameňomet. Táto zbraň nebola nič iného, než zdokonalení princip známeho gréckeho ohňa. Používal sa v boji proti zákopom, guľometným hniezdam a pevnostiam.

 

Existovali plameňomety veľké, na vozidlách, a malé osobné. Zápalná kvapalina (nafta alebo benzín) sa vymršťovali buď tlakom inertného plynu, najčastejšie dusíka, alebo sa pre každý Bohužiaľ vyšľahnutý užilo energie malé výbušné nálože. Malé plameňomety mali dostrel asi dvadsať metrov, u tých veľkých dosahoval až sedemdesiat metrov.

 

Za druhej svetovej vojny patril plameňomet už medzi známe a obľúbené zbrane.

 

 

Minomety

 

Zvýšenie bojového potenciálu pechoty taktiež napomohol vznik mínometov (v čase prvej svetovej vojny), ktorými sa mohlo vďaka veľkému elevančnému uhlu strieľať aj zo zákopov, pod úrovňou okolitej krajiny. Navyše boli mínomety malé, pomerne ľahké, jednoduché na používanie aj na výrobu (a teda i lacné). Mínomety sa stali ideálnym "príručným delostrelectvom".

Nacistický vojaci rozkládajúci minomet.

 

 

Prísaha príslušníkov SS

 

 

"ja sľubujem Toho, Adolf Hitler, ako vodcu a kancelára bohatá vernosť a udatnosť. Ja sľúbim Ti a od teba určitého predstavenia poslušnosť až do smrti, jakože s Bohom pomôže."

 

 

"Tebe, Adolf Hitler, vodcovi a kancelárovi Nemeckej ríše, prisahám vernosť a statočnosť. Tebe a nadriadeným, ktorých sám menuješ, sľubuje poslusnost až k smrti. K tomu mi dopomáhaj Boh."

 

 

 

3. diel ktorý je o Ruských zbraniach nájdete TU!!! Ale admin LegioIX mi ho zmazal tak... sa mu podakujte  http://www.gamepark.cz/zbrane_ruskej_armady_za_2_svetovej_vojny_diel_3_264954.htm

 

Na záver chcem poďakovať INTERNETU a webom z ktorých som nabral inšpiráciu...

 

Ďakujem

 

http://klikacka.php5.sk/index.php?page=klik&id=966

Další články z této sekce...

ANKETA

O čom by mal byť diel 3.?

Celkem: 354 hlasů

V této anketě jste již hlasovali.

Buď jste v této anketě již hlasovali, nebo hlasoval někdo se stejnou IP adresou. Pokud chcete hlasovat, zaregistrujte se prosím.

SDÍLET

Hodnocení

OHODNOŤTE ČLÁNEK

Kliknutím na hvězdičku vložíte své hodnocení
Hodnotit mohou pouze přihlášení uživatelé. Děkujeme za Váš hlas.

BlogyProfil blogu
* Založen: 20.10.2009 19:48:34
* BlogRank: 0,91
* Přístupů: 23 063
* RSS: RSS zdroj
Redakce blogu

REDAKCE BLOGU

Celkem redaktorů: 3
Toplist