Osud ma zradil

Jestvuje osud? Tak teda prečo?

Som Stephan Lower a navštevujem súkromnú vysokú školu ekonomickú. Nemôžem si sťažovať, v škole sa mi celkom darí, možno až na pár predmetov, ktoré mi nikdy nešli. Vždy ako idem do školy si hovorím, len nech to prejde čo najrýchlejšie a bez problémov. Nuž, ale nie vždy to tak môže byť a niekedy sa udejú situácie, ktoré nemôžete ovplyvniť. Na začiatku školského roka sme sa stretli v školskom kine. Je to velikánska hala, ktorá kedysi fungovala ako divadlo, no už asi dva roky v nej funguje školské kino. Niekedy poslúži aj ako prednášková sála. Samozrejme začiatok roka je vždy veľmi únavný. Po prázdninách sa vám do ničoho nikdy nechce, ale donútiť sa nejako musíte. A inak to nebolo ani v mojom prípade. Zvykol som si totiž vstávať o 11:00, jesť kedy sa mi zachce a ísť von s kamošmi o koľkej chcem. Keďže som však promujúci ročník, toľko času sa mi už nenaskytne.

Cestou do školy mi robil spoločnosť môj najlepší kamoš Robert Tride. S Robertom sa poznáme už od detstva, prežili sme spolu celé svoje detstvo a aj dospievanie. Na základnej i na strednej sme chodili spolu do triedy. Hoci máme úplne odlišné záujmy, vždy sme sa vedeli zhodnúť na správnom riešení. Mimochodom Robert je najväčší počítačový macher na celej vysokej škole. Ani náš učiteľ informatiky nedokáže s počítačom to, čo on. Raz dokonca pracoval na tom ako sa dostať na účet administrátora Twitteru, ale nakoniec to radšej zrušil, pretože niektoré múdre baby si o všetkom klebetili a vedela by o tom celá škola. Robert síce nepatrí medzi elitu, čo sa týka vzdelania, ale naučiť sa dokáže.

Ale teraz sa vráťme späť na začiatok, pretože tam sa to všetko začalo. Cez prázdniny sme s Robertom neboli príliš často, ale niekoľkokrát sme si vyrazili aj s ostatnými spolužiakmi. A tak na začiatku roka sme sa uvítali ako sa patrí. „Nazdar Robert, si nejaký vychudnutý a to, že sedíš celý deň pred počítačom." Pousmial som sa. „Ale čo, neverím a ty si nejako podrástol, asi si začal jesť mäso, však." Zasmiali sme sa a podali ruky. „Tak čo, ako si prežil prázdniny?" Položil som mu klasickú prvácku otázku.

„Čo ti budem hovoriť? Otec ako vždy v práci, keďže je kaminonista a matka tiež. Celé dni som päty nevytiahol z domu, pretože som nemal žiadny dôvod, ale ty sa pochváľ." „Tak ja som tiež veľmi necestoval. Raz sme boli na pikniku v susednom lesíku, ale aj to len pár minút, pretože sa rozpršalo ako naschvál. Inak som väčšinu času presedel nad knihami. „Bifľoš. Zase chceš samé jednotky, čoo." „Tak nebol by som proti, keby mi konečne tento rok z manažmentu nehrozila troječka." „Ale prosím a keď sme vydržali doteraz, tak to hádam zvládneme aj teraz." „To je tiež pravda. Robert, dúfam, že si zase nestiahol nejaké dáta zo skúškového obdobia." Zasmial som sa a tľapol ho po pleci. „Keď oni majú vždy taký trápny systém, že neodolám." Zasmial sa a v tom začal príhovor náš riaditeľ. Samozrejme privítal všetkých prítomných a nám promujúcim zaželal veľa šťastia do nového školského semestra a aj mnoho úspechov do života.

Začal sa prvý deň v škole. Sedel som samozrejme s Robertom, ktorý prišiel do školy trochu čudne naladený. Sadol si na stoličku a hlava mu klesla na lavicu. Zdalo sa, akoby prežil fáranie v bani. „Zase si sedel do tretej pri počítači?" Zdvihol hlavu a otráveným hlasom povedal. „Neboj, nesedel, len nie som vo svojej koži." Opäť si zívol a položil hlavu na lavicu. O pár minút prišiel do triedy vyučujúci a na rozcvičku nás začal skúšať zopár hlavných bodov, ktoré nám dal precvičiť cez prázdniny. „Ahoj študenti, tak na začiatok by som začal s menšou rozcvičkou, či si ešte niečo vôbec pamätáte. A aby som vedel, kto v akom stave je." Začal skúšať a jasné, že rad prišiel aj na nás. Prvú otázku položil mne. „Tak, Stephan, ty mi povedz, čo je to HDP?" „Je to hodnota vyrobených finálnych výrobkov a služieb, ktoré vyrobili určité faktory na území jednej krajiny." „Správne Stephan, pamätáš si to celkom presne." „Teraz ty Robert. Tebe dám niečo jednoduchšie ako napríklad čo je PODA?" Robert samozrejme nevedel, ale zdalo sa, že niečo odpovie. „No to je niečo ako pôda?" Celá trieda sa pustila do smiechov a Robert len potichu rozmýšľal, čo vlastne povedal. Profesor ho samozrejme hneď zdeptal, ako si nemôže niečo takéto základné pamätať. Ibaže Robert ho takmer absolútne nevnímal. O Robertovi bolo síce známe, že nieje nijaký mudrc, ale takéto základné pojmy vždy vedel. Po odchode zo školy som sa ho pýtal, či sa niečo deje. "Nie, všetko je v poriadku, ja som len trochu unavený, musím sa z toho vyspať. Čau, vidíme sa zajtra." „Jasné, zajtra." Povedal som nekľudným hlasom.

Pár dní sa zdal Robert opäť vo svojej koži. Usmiaty a veselý brázdil budovu školy. Na hodinách bol sústredený, aj keď sem tam od nudy vytiahol Ipad a začal hrať Tetris. To on však vždy na hodinách chémie. A keď ho náhodou profesorka prichytila, hneď si našiel výhovorku, že spája chemické reťazce a molekuly vody. Naozaj čudný chlapík. No o pár týždňov sa opäť zdal akýsi nervózny a trochu podráždený. Nebral som to však nejako vážne a myslel som si, že je to v norme. Raz som sa ho len zo srandy spýtal. „Hej, Robo, nefajčíš náhodou trávu?" A zasmial som sa od ucha k uchu. Po dlhšej úvahe skríkol „Trávu, ale čo si myslíš, že si balím slamu do papiera?" Polrok sa blížil a Rob......

POKRAČOVANIE