Nemalo sa to stať

Polrok sa blížil ako voda a ja som mnoho času strávil nad učením. Hlavu som mal celé dni ponorené v knihách. V hlave mi však stále vŕtalo, čo sa Robertovi robí. Stále som si vravel, že nikdy taký predsa nebol a teraz, len tak zrazu? To nie je možné, niečo sa diať musí. Na druhý deň ráno bol Robert  červený ako tehlová stena. Zdalo sa, akoby utekal maratón, ale naozaj ťažký. „Hej Robert, nepôjdeme si po škole niekam sadnúť?" „Čo ja viem, radšej nie, zajtra máme ťažký deň, budem sa radšej učiť." Tak toto ma dorazilo. Robert ešte nikdy nepovedal, že sa bude učiť. Naozaj som nevedel, prečo je Robert taký čudný a čo sa s ním dofrasa deje. Povedal som to dokonca aj mame, že Robert je akýsi divný. Vôbec neodpisuje ani nezdvíha telefón.

A to, čo som sa potom dozvedel, ma položilo. Mama mi povedala, že Robertov otec mal ťažkú autonehodu a je už tri dni v kóme. A asi preto je taký čudný. „Nevedel si o tom? Nič nepovedal?" „Nie! Naozaj nič, mami. On sa úplne odmlčal a je akoby v tranze. Vôbec nič nevníma a ani nereaguje." Povedal som si, že sa s Robertom porozprávam, ale na druhý deň neprišiel do školy. Bolo mi to čudné, ale nebral som to na ťažkú váhu, pretože ak sa niečo stane v rodine, neviem si ani ja predstaviť, čo by som robil. Ďalšie dva dni Robert opäť neprišiel. Chápal som ho, ale na druhej strane som mu nerozumel. Po týždni absencií prišiel do školy. A bol v ešte horšom stave ako predtým. „Nazdar, Roberto." Snažil som sa navodiť humornejšiu atmosféru. On sa pousmial a so vzdychom povedal. „Oh, ahoj." „Robert, viem, čo sa ti stalo a je mi to veľmi lúto, ale snaž sa cez to preniesť. Ešte nie je koniec, nič nie je stratené. Otec sa z toho dostane, uvidíš." Snažil som sa ho upokojiť, ale dočkal som sa inej reakcie. „Steph, rozumiem, že sa snažíš ma utešiť, ale nerob to, pretože netušíš, čo je to stratiť otca, s ktorým si prežil celé svoje detstvo. Staraj sa o seba a do mňa sa nestaraj. Ja to zvládnem aj bez tvojej ľútosti." „Ale ja....." „Áno, ty si to tak nemyslel, ale uvedom si, že to nie je tvoja vec". Vtedy som pochopil, že to znáša naozaj veľmi ťažko, ale jeho útočný tón bol naozaj plný smútku a bolesti. V škole ho dokonca ani učitelia nevyvolávali, až na jedného. Prof. Twight, ktorý akoby mu to robil naschvál. „Tride, k tabuli, napíš aspň tri obchodné skratky." Toto Robert ešte zniesol, ale keď sa to cez hodinu opakovalo piaty krát, nevydržal to. „Pán Prof. Twight, ak to robíte náročky, tak mi to povedzte a ja odídem z hodiny." „Čo si to dovoľuješ....." „ Ja si nedovoľujem, ale vy sa tu hráte na mudrca a kazíte tu náladu mne a aj ostatným. Tak sa uvedomte a vyvolajte niekoho iného a nie tu drancujete mňa." „Tak dosť, toto je vrcholne drzé." Robert hodil knihu o zem a odišiel z hodiny. Profesor hneď po hodine išiel za riaditeľom, ale ten mu vysvetlil čo sa v jeho rodine deje.

Robert so mnou absolútne nekomunikoval. Vlastne nie len so mnou, ale s celým kolektívom. Jeho oči boli podliate a viečka spuchnuté, vyzeral ako po obarení vriacou vodou. Na hodine som sedel vedľa človeka, ktorý ani nemrkol okom. Jeho reakcie boli vrcholne neprístupné a ja som mu to už musel povedať. „Rob, už konečne prestaň, nemôžeš sa celý čas zožierať kvôli niečomu, čo sa nestalo!" Povedal som hlasnejším tónom. „Drž hubu, Steph. Môj otec má mozgovú smrť, je prakticky mŕtvy, tak drž hubu a padaj do r**i." „Prepáč, toto som naozaj nevedel Rob, naozaj sa ospravedlňujem." „O ospravedlnenie nestojím. Chcem, aby ste mi všetci dali pokoj." Narazil mi do ramena a rýchlou chôdzou odpochodoval. Bol som naozaj znechutený, tým, čo som spravil, ale nemohol som tušiť, že je jeho otec na tom tak zle.

S Robertom to bolo čím ďalej horšie. Jeho rozum opantal smútok a neživil už žiadnu nádej. Jeho návštevy boli ako hodiny klavíru. Raz prišiel, raz nie. Niekedy sa zdalo, že tam chodí, len aby zabudol na strašidelné veci. Takmer vôbec sme so sebou poslednú dobu nekomunikovali. Jeho matka to však začala konečne riešiť. Poslala ho k psychológovi, ale príliš veľký úspech to neslávilo. Bolo to hlavne tým, že jeho otec si ním bol úplne odmalička. Keď sa totiž Robert narodil, matka chodila do práce a otec bol doma, pretože vtedy bol nezamestnaný. Posledný týždeň neprišiel do školy vôbec. Pokúsil som sa mu dovolať, ale nezdvíhal. Potom som sa dozvedel hrozivú správu. Robertov otec zomrel na ťažký zápal pľúc. Rodina bola na dne, vrátane Roberta, ktorý prerušil štúdium. Boli tri dni odvtedy, čo jeho otca pochovali a chcel som ísť Roberta navštíviť. Po ceste som rozmýšľal nad tým, čo mu poviem. Prišiel som k dverám a zazvonil. Jeho matka nebola doma, pretože ak áno, garáž by bola otvorená. Preto som klopal a opäť zvonil. „Róóób, to som ja, Steph. Otvóór." Tak nič, chcel som, že sa vrátim domov, ale v tom mi suseda povedala, že nech skúsim ísť zozadu. Obišiel som dom a zadné dvere boli otvorené. Vošiel som dnu. „Róóób, kde si?" Vyšiel som hore po schodoch a vošiel do jeho izby. A vtedy........ 

„Preboha Róób, niéééé. Vstávaj!" Naskytol sa mi pohľad, ktorý som nečakal a ani ma to nenapadlo. Vtedy mi hlavou prebiehalo, že len odpadol alebo tvrdo zaspal. Omyl. Rob Tride zomrel. Zavolal som okamžite jeho matke a zalarmoval 911. Keď prišli, len skonštatovali smrť. Hneď na mieste oznámili, že sa predávkoval tabletkami proti bolesti hlavy. „Pani Trideová, je mi strašne ľúto, čo sa stalo. Je to neuveriteľné. Opustil ma najlepší kamarát a človek, ktorého som v živote poznal. Prajem úprimnú sústrasť." Objala ma a pustila sa do plaču. Ja som taktiež plakal ako zmyslov zbavený a vôbec som nevnímal realitu.

O dva dni mal Robert pohreb a zišla sa tam celá škola. Dokonca aj profesor Twight sa takmer zrútil.

Stratil som najlepšieho kamaráta. Prečo? Nevedel som pochopiť ako je to možné, že práve Rob. Zo dňa na deň sa život človeku zmení na drámu a stáva sa hlavnou postavou. Má však veľa nepriateľov a osud mu to nikdy neuľahčí. Robert odišiel veľmi nečakane.

A mám tu odkaz: „Osud? Neexistuje! Pretože keby áno, nepripravil by takéto nástrahy a skúšky obyčajnému prostému človeku. Osud ma jednoducho kruto zradil.

KONIEC