Okamih života 2

Žijem v oblasti zaplavenej gangami. Moja rodina je v neustálom strachu. Gangy od seba niekedy oddeľujú iba cesty a ak vkročí jeden z členov gangu na územie patriace inému, ohrozuje tým jednak svoj život, no navyše vyvolá konflikt medzi samotnými  gangami.

Členovia gangu nerozlišujú normálnych ľudí od svojich nepriateľov. Ak má nepriateľský gang ako znak nosenie čierneho trička a vy obyčajný človek vkročíte na ich územie nesprávne oblečený, podpísali ste si ortieľ smrti.

V ten osudný deň som bol s matkou nakupovať. Nachádzali sme sa vzadu v predajni, keď zrazu vtrhli zamaskovani gangstri do obchodu. Prvé, čo mi napadlo je, že prišli vykradnúť obchod, ale mýlil som sa. Bola to odplata! Gangy si posielali odkazy vo forme mŕtvol. Začala tam prestrelka. Spoločne s matkou sme si ľahli na zem a čakali, kedy bude koniec. Keď ten masaker skončil, pozrel som sa na matku a z pohľadu som vyčítal, že niečo nie je v poriadku. Postrelili ju. Ihneď sme volali záchranku. V nemocnici, keď matku operovali, sa v mojej hlave odohrával zmätok. Bol to obrovský hnev zmiešaný so strachom o matku. Vtom pristúpil ku mne doktor a s ľútosťou mi oznámil, že moja mama zomrela. Tým sa môj hnev vystupňoval. Sestrička pristúpila k doktorovi, že má ísť k ďalšiemu postrelenému z prestrelky v obchode. V návale hnevu som sa rozbehol do operačnej sály, schmatol som skalpel zo stola a začal bodať do tela, pokým ma nezastavila polícia, ktorá ho mala na starosti strážiť. Ani ma nenapadlo či to je vôbec člen nejakého gangu alebo taktiež nevinná obeť, ale v tom momente mi to bolo jedno.

Za tú vraždu v nemocnici som dostal  šesť rokov. Vo väzení sa ma snažili zabiť, chápal som to tak, že to je za ich mŕtveho člena, ktorého som v amoku zabil v nemocnici. Keď sa to dozvedel iný gang, ponúkol mi možnosť pridať sa k nim. Nemal som na výber a prijal som ponuku. Okrem toho, že ma chránili, ma aj zasvätili do systému gangu. Čím dlhšie som bol s nimi, tým viac sa zo mňa stával horší človek. Každé plus má aj mínus. Nepriateľský gang si všimol, že sa usádzam a naznačili, že keď vyjdem von z väzenia, je so mnou koniec. Gang sa stal mojou rodinou. Po šiestich rokoch, keď ma pustili na slobodu, sa ma ujali hlavní členovia gangu. Spolu so mnou plánovali drogový predaj, kúpu a predaj zbraní i vraždy. Prestal som mať úctu k ženám, k ľuďom samotným. Párkrát som sa stretol s otcom, ktorý sa ma snažil vrátiť späť na staré koľaje. S výsmechom a rozhorčením som ho vždy poslal preč. Mal som veľa nepriateľov, za tie roky som sa vypracoval na najhlavnejšie pozície gangu. Roky plynuli a po mnoho ženách, ktoré som mal a bral ako handry, som spoznal, teraz už moju milujúcu manželku. Pri nej som sa opät stával človekom. Snažila sa, aby som odišiel z gangu a venoval sa rodine. Po pár rokoch sa nám narodilo dieťa, a preto  som sa rozhodol odísť. Členovia gangu za moje dlhoročné úsilie to akceptovali.
I keď som už dlho nebol členom gangu, moje meno bolo známe a stále niektorým hlavným nepriateľom ležalo v žalúdku. Roky plynuli, ja som zostarol a ani som sa nenazdal a bol zo mňa už dvojitý otec. Osemnásťročná teenegerka a desaťročný budúci športovec - to boli moje deti.

Chystali sme sa na výlet, celá rodina. Syn s dcérou už sedeli v aute, žena akurát vychádzala z domu a ja som vkládal batožinu do kufra auta, keď vtom pred naším domom zastavilo auto. Z auta vyskákali maskovaní chlapi, po manželke hneď vypálili sadu rán z brokovnice a samopalov a rozstrieľali ju doslova na kúsky. Z úžasu ma prebudila ostrá paľba samopalu. Otvoril som oči a videl, ako vyťahujú moje bezbranné plačúce deti z auta. Pred mojimi očami popravili moje deti! Všetci gangstri nastúpili do auta, až na jedného, ktorý sa pozrel na mňa a povedal: ,,My nezabúdame..." a ukončil to dávkou guliek do môjho tela.