Mladý Gorik- časť 5.

Keď Gorik konečne prišiel k vedomiu, ležal uprostred akéhosi stanu z koží, na stole bola miska s teplým nápojom, v rohu uvidel svoj vak, a vedľa neho uložený kus kože. Na stenách boli zavesené rôzne luky a zbrane. Po celom stane sa rozliehal hlasný dunivý zvuk pripomínajúci smiech. Zrazu ho prerušil povedomý hlas. 

-„Tor dala nhu“ započul.

-„Hno stradnu sta“ vraví nepoznaný hlas.

-„Adata Rungatro.“ Ospovedá známy hlas.

 „O čom sa asi rozprávajú? Čo so mnou urobia?“ rozmýšľal Gorik.

V tom do stanu vstupuje mladíkov záchranca.

„Lepšie byť?“

Gorik nechápavo pozeral na tvora a prikývol.

„ Ja Tonga Runetotem vo vašej reči Runový Totem.  Pochádzať z klanu tréner zvery. Ty?“ chlapec najskôr nerozumel ale po chvíli civenia na kreatúru stojacu pred ním pochopil a povedal vystrašene.

„ Gorik, ja sa volám Gorik“.

„Ty prečo cestoval sám?“

Chlapec len mlčal

„Musieť dávať pozor v tejto časti hora.“

„Čo to bolo za vlkov čo ma napadli?“

„To byť nie obyčajný vlk to Lykantrop. Ty byť veľmi nebezpečný“

„Lycantrop?“

„Ano Lycantrop, národ žije vysoko v hora oni byť ako ty, len oni loviť v ich primál forma, ako vlk nie ako ty kmeň orol.“

„O čom to rozprávaš? Aká primalna forma? Aký orol? My sme obyčajný ľudia. A ako vieš z akého som kmeňa?“

„Keď ty spal pozrel som do tvoj vak a videl ten nôž to kedysi dávno náš národ darovať ten tvoj. To byť vzácny vec.“

„Čože?! Akoto že o vás nikto v dedine nevie?“

„Vie, my stretávať iba lovec z vášho kmeň. Oni asi myslieť to že vy nevedieť o nás dobre je.“

„Toto nie je možné. Myslíš že týmto rozprávkam o vlkoch a orloch budem veriť?“

„ Veriť nemusieť ty zistiť že ja vravel pravdu. A tu mať, toto uvariť náš Šaman, toto byť liečivý odvar. Ty musieť vypiť.“

Povedal Tonga a podával mladíkovi misku zo stola. Začal odmotávať ranu aby sa pozrel či sa zaceluje.

Napriek tomu že Gorikova myseľ príbehy o orloch a vlkoch odmietala, jeho zvedavosť ho nútila zisťovať o nových veciach viac a viac.

„Povedz my prosím ako to je s tímy vlkmi a orlami? Prečo spolu bojujú? A ako si to myslel s tou primálnou formou?“

„To nedá povedať to môžem len ukázať.“ Tonga sa postavil prešiel ku stolu a vytiahol zo spodnej police veľkú knihu potiahnutú kožou do ktorej boli vypálené symboly ktoré Gorik ešte nikdy nevidel

Toto kniha dejín, tú písať naši Šamani už vyše 700 rok. Počkať chvíľu ja len nájsť správny čas.“ Tonga listoval knihou až  zastavil niekde uprostred a vraví.

„Tu to je. Ale byť to v jazyk náš predchodcov tak ak nevydá hneď tak mať strpenie.“ Ešte raz sa zahľadel do knihy a spustil. „ Tsa hartu noh fuesta. Etra sto sparen.“ Hneď ako to dopovedal  nastalo obrovské svetlo. Keď utíchlo Gorik s Tongom boli na úpätí skaly týčiacej sa nad Gorikovovu dedinou. Zreteľne odtiaľ videli na pláne pod nimi cez ktoré prechádzala karavána tvorov podobných Tongovi.

Keď ,už skoro v priesmyku,  ich napadli Vlci. Z ničoho nič sa začali hrnúť s priesmyku smerom na karavánu bolo ich mnoho. Omnoho viac ako bojovníkov v karaváne. Strhol  sa boj. Bola to veľmi tvrdá bitka. Už to vyzeralo že vlci vyhrajú no v tom sa z Gorikovej rodnej dediny vzniesol kŕdeľ Orlov a namieril si to priamo na vlkov. Hneď ako sa do boja priplietli výhra sa začala  prikláňať na stranu tvorov. Vlci sa dali na ústup. „Takto sme spoznali váš kmeň“ povedal Tonga. „ Myslíš tých orlov? To nieje možné.“ „ Tak to je, je jedno či tomu veríš alebo nie. Z vďaky za záchranu sme pre nich vyrobili díku. Áno presne tú ktorú máš zo sebou.“  V tom sa začal znovu objavovať stan, veci okolo a ticho prerúšal opäť hlboký smiech.

„Čo to bolo?“

„To byť kúzlo od prvý šaman náš rod.“

„Kúzlo? Tomu mám veriť tie jestvujú len vo vymyslených príbehoch.“

„Vidím že o svet mimo dedina nepoznáš.“

„Určite muselo niečo byť v tom odvare kvôli čomu mám halucinácie.“

„Nie bolo to kúzlo.“

„Kde to vôbec sme?“

„Toto naša dedina tu ty byť v bezpečí. Keď ty omdlel ja ta vziať sem.“

„Odkiaľ si sa tam vlastne vzal? Ako si vedel že ma vlci napadli?“

„ Ja ťa sledovať už od kedy videl že z priesmyku stúpať dym. Ráno keď videl vlky na okraji roklina tak sa snažil upozorniť aby neprekvapili ťa. A keď vlk zaútočil ja nemôcť nechať len tak.“

„ Ďakujem ale prečo my si my pomohol?“

„Tvoj kmeň tiež za nami stáť keď my v problémoch. Oni nám pomáhať stavať dedina, oni nosiť nám z vlastná zásoba keď náš národ hladovať. Tak ja nemôcť nechať len tak.“

„A ako si vedel že som z kmeňa orlov? Nemohol si vidieť môj nôž.“

„Ja cítiť prítomnosť noža. On mať v sebe čaro od náš najväčší Šaman a vodca.“

Gorikovy sa nechcelo veriť že čary existujú no nedokázal dostať z hlavy myšlienku „ Čo ak je to pravda?“ čo ak všetko čo doteraz o svete vedel nebolo všetko? Čím viac nad tým rozmýšľal tým mu to pripadalo možnejšie. Zrazu Gorik začal cítiť bolesť v poranenej nohe. Začal kričať od bolesti.

„To dobre že bolí to kosť rásť. To chvíľu prestane.“ Povedal Tonga. Bola to ukrutná bolesť Gorik to už nedokázal zniesť a zamdlel. Zobudil sa až na druhý deň. Noha už bola v poriadku po rane na nohe zostala len malá jazva noha bola plne funkčná. Postavil sa teda pomáli z postele, podišiel ku dverám a nahliadol von. Vonku to bolo krásne všade zelená tráva, v strede dediny bol obrovský oheň, za ktorým stál mohutný vrezávaný totem. Chodníky lemovali malé ohníky. Hneď vedľa dediny bolo jazero veľké asi ako celá dedina. Všade na okolo boli stany sem tam sa priplietol jeden alebo dva drevené domy.  Hneď vedľa stanu, v ktorom sa Gorik liečil, opracovávali dedinčania kože. Vyšiel teda von zo stanu aby sa kúsok prešiel a v tom uvidel Tongu.

„Gorik vidno že lepšie“

„Áno Tonga, noha už je zahojená asi vďaka odvaru.“

„Ešte stále neveriť že kúzlo existovať?“

„Priznávam že niečo na tom možno bude ale legende o orloch a vlkoch neverím.“

„Veď ty sa dozvedieť pravda keď byť správny čas. Poznať ty už môj kamarát Snipah?“

„Nie ešte som nemal tú česť.“

Tonga si vložil dva prsty do úst a zapískal. V tom k nim pribehlo zviera dosť podobné mačke aké mali aj v Gorikovej rodnej dedine ale o mnoho väčšie a čierne.

„Tonga pozor! Akási beštia sa sem rúti!“

„Čo? Kde?“

„Za tebou tá veľká čierna mačka!“

„Toto?“ usmial sa „toto byť Snipah môj kamarát.“

„Čože? Ako? A...“ Gorik sa nechápavo snažil zo seba vylúdiť otázku, ktorá by sedela k tejto situácií.

„Ja ho našiel ako mláďa stratený. Zobral ho domov, kŕmil ho aby silný a keď bol silný dosť aby išiel príroda on nechcieť odísť. Tak on zostať so mnou.“

„Čiže je to niečo ako domáci miláčik len trochu väčší.“

„Domáci miláčik?“

„Áno zviera, o ktoré sa staráš a máš ho ako priatela.“

„Tak potom je to môj miláci domáčik“

„Hovorí sa to domáci miláčik“

„Do-má-ci mlá-čik“

„Nie, je to Do-má, ale veď to je jedno.“

„Poď, ja ťa vziať na malú prechádzka po naše mesto Čistá voda.“

„Čistá voda?“

„Áno mesto meno má vďaka jazero vedľa dedina, v ňom čistá voda je a preto Čistá voda a poď už.“

Dali sa do pohybu.

„Tento stan je tvoj, zostať koľko chceš môžeš.“

„Ďakujem teraz by sa my veru hodilo miesto kde zložím hlavu.“

„Tu vedľa drevo na naťahovanie koží keď zver ulovíš. Tu na ľavo má stan šaman jeho bylinky posvätné nechytať.“

„Neboj v bylinkách sa nevyznám. Na tie radšej nesiaham.“

„Tu ring kde zápasníci svoje sily merajú. Tu dobre zarobiť môžeš keď dobre stavíš ale musíš apom 70 rokov mať nedospelý staviť nemôže. Ja ešte 2 roky čakať musím.“

„To už máš 68 rokov?“

„Áno ale to ešte málo už neviem dočkať kedy dospelý bude, a bude sa môcť pridať do lovcov kruhu.“

„Dospelý v 70 rokoch? Nie je to nejako neskoro?“

„Nie keď priemerne člen kmeňa našeho žije 250 rokov. Akurát pred posledný mesiac v spln zomrel najstarší nášho národa on mať akurát 299 rok už mu ísť na 300 rok. Škoda. O aby som nezabudol tuto hneď vedľa byť zvieratník. Môj obľúbené miesto. Tu byť zvieratá ktoré používať na lov náš národ. Tam pomáhať ja môj otec cvičiť zviera.“

„Cvičiť zvieratá?“

„Áno, keď náš bojovník do kruhu zobratý je on dostať zviera, ak už nijaké nemať, a to zviera najprv my s otec musíme chytiť a vycvičiť aby poslúchať. A potom ho dostať bojovník, a oni loviť spolu ako ja so Snipah.“

„Ty vieš zvieratá cvičiť?“

„Áno veď vravieť už že ja pomáhať otec už to byť necelých 40 rok.“

„A mohol by si ma to naučiť?“

„Mohol, ale začať až zajtra. Dnes už musieť Gorik odpočinúť. Lebo noha ešte nie úplne zotavená. Vziať ťa do tvoj stan a tam sa poriadne prespať.“ Vrátili sa späť do Gorikovho stanu. Gorik si ľahol a ani nevedel ako a zaspal.